Osamelá cesta na vrchol

Už od narodenia v obklopení jednotlivcov formujúcich skupiny. Nemocnica, pôrodné sestri. Potom rodičia, rodina, rodinný priatelia. Nepamätám si to. Pamätajú si to fotografie. Doma rovnaká situácia. Ako telo rástlo, ako nohy sa naučili koordinovanej chôdzi, mladá nevyformovaná duša vyslaná na dobrodružstvo – škôlka, škola. Zo začiatku odpor, vzdorovanie. Veď kto by už len chcel sedieť toľko hodín na jednej stoličke zatvorený medzi štyrmi stenami. Veď kto by už len chcel počúvať dlhé hodiny nudné fakty, keď tam vonku sa odohrávali tak vzrušujúce, srdce stimulujúce veci. Prekvapivo, tých deväť rokov na Základnej Škole veľmi krásnych. Krásne obdobie aj napriek skutočnosti: nebavilo ma učenie, Nebol som najlepším študentom. Spolužiaci – priatelia. To vďaka ním krásne obdobie. Na začiatku len niekoľko desiatok neznámych jednotlivcov na silu posadených do jednej triedy. Postupom času sa z týchto náhodne zoskupených jednotlivcov stal kolektív priateľov. Každý z nás bol iný. Každý z nás pochádzal z inej rodiny. No spájala nás rovnaká cesta, cieľ: prísť deň čo deň do školy, poslušne sedieť, počúvať, učiť sa, robiť si úlohy, písať písomky, prejsť do ďalšieho ročníka, úspešne ukončiť Základnú Školu. Mimo školské ľavice rozdielnosť. Medzi školskými lavicami podobnosť. Okrem iného, bol som triedny šašo. Skladal som vtipné básničky, vtipy. Cítil som sa ako niekto. Bol som súčasťou niečoho. Následne, vďaka futbalu tieto pocity posilnené. Ako žiak, dorastenec spoznal som množstvo nových ľudí, ktorí sa stali mojimi novými priateľmi. My všetci sme bojovali za rovnaký cieľ: poraziť súpera, vyhrať zápas. Obľúbený, vážený. Cítil som sa úžasne. Vo voľnom čase po škole, cez víkendy stále v obklopení jednotlivcov. Túlanie sa na bicykloch. Hranie pouličného futbalu. hranie dedinského futbalu. Spájali nás rovnaké aktivity, ciele. Potom, Stredná Škola. Noví spolužiaci, profesori. Mimo školskú triedu, odlišní ľudia. V škole jedna komunita s cieľom zbaviť sa toho utrpenia, neprepadnúť, zmaturovať. Počas Strednej Školy stretnutie sa s novou mentalitou ľudí ktorí posudzovali okolie očami. Tak či onak, bol som súčasťou niečo, patril som niekam. Cítil som sa ako niekto. Rovnako aj v dedinskej posilňovni. Potom, po maturite hluk utíchol. Každý sa rozutekal iným smerom, vlastným smerom. Už som viac nehral futbal za dedinu, už som viac necvičil v dedinskej posilňovni, už som viac nenavštevoval žiadnu školu, tím, kolektív. Išiel som za svojimi cieľmi, snami. Sám som odišiel pracovať na farmu do Škótska. Po príchode na karavan v Škótsku, ihneď plač, slzy. Chýbali mi rodičia, súrodenci, priatelia, pes Kimi. Nemal som tam nikoho. Nepoznal som tam nikoho.

Neskôr, po návrate späť domov na Slovensko, telo v obklopení blízkych, avšak duša bez spoločníka. Fyzická samota nahradená duševnou. Na úrade práce, absolventskej praxi, v moje prvej práci na plný úväzok v ZSSK Cargo, nemal som sa s kým hlbšie porozprávať o svojich snov, cieľoch, túžbach. Vlastne, s nikým som sa o tom nerozprával pretože zatiaľ čo všetci v mojom okolí si užívali život, alebo pracovali na zaplatení hypotéky, ja som pracoval kvôli peniazom potrebným na začatie vlastného podnikania. Nemal som sa komu zveriť. Nemal som sa s kým o tom porozprávať. Áno mal som okolo seba ľudí. Avšak bolo by to absolútne zbytočné. Veď ako by milionár hovoril 10 rokov nezamestnanému mužovi bez peňazí o tom, ako si kúpil hodinky za 50 000 eur. Tá konverzácia by nemala žiadnu hodnotu. Len by vyvolala závisť, nenávisť, nepochopenie. Tak ako ja som nechápal ako môžu utratiť 2000€, 3000 € za betónový plot vedľa domu, tak oni by nechápali mňa, ako môžem vložiť všetky vlastné úspory, peniaze banky do niečoho, čo nikto v okolí nedokázal. Po zlyhaní v podnikaní, po tom, čo som nedosiahol sny, ciele, ktoré mali zmeniť môj život a život mojej rodiny k lepšiemu, úplná izolácia. Uzavrel som sa sám do seba. Nemal som dôvod, záujem vychádzať von. Bál som sa, že stretnem svojich bývalých spolužiakov zo Základnej, Strednej školy, priateľov a budú sa ma pýtať otázky na ktoré nemám odpovede. Oni, posunuli sa v živote ďalej. Našli si prácu. Kúpili si autá. Našli si partnerov, oženili/ vydali sa, splodili deti. Postavili si vlastné bývanie. Zatiaľ čo ja navonok stále ten istý Tomáš ako dva, tri, štyri, päť rokov dozadu. Stále nosiaci tie isté šaty. Stále žijúci v dome rodičom. Stále slobodný. Ten pocit nezapadám sem, nie som ako vy, nepatrím sem, posilnení prítomnosťou na sociálnych sietiach. Pozerať priateľov, bývalých spolužiakov ako zdieľajú obsah, pár sekúnd trvajúci obsah, momenty na ktorých vyzerajú tak šťastne, ako robia niečo pozoruhodné, ako stoja pred krásnymi miestami, zatiaľ čo ja sám doma sa utápam v studených myšlienkach…

Počas podnikania mohol som ísť s niekým von. Avšak, nemal som s kým. Pretože všetci boli niekde. V škole. V práci. Ja pánom svojho času od rána do večera. Vytvoril som si vlastný systém, avšak zbytok, okolie nasledovalo systém v ktorom byť doma o 11:00 hodine a ísť si zahrať futbal bolo nemožné, pretože buď si študoval ako študent v škole, alebo si pracoval ako zamestnanec v práci pre niekoho iného. Venovať sa sebe umožnené až po 8, 12 hodinovej šichte. Keď sa vrátili domov zo šichty, prioritne sa venovali sebe. Potreba dohnať to, čo zameškali. Čakali ich povinnosti. Zábava musela počkať. Tomáš musel počkať. Som človek, ktorý robí všetko na 100 %. Aj v cvičení. Keď cvičím, cvičím poriadne, stravujem sa poriadne. Preto tie ich pozvánky na pizzu v piatok večer odmietnuté. Nemohol som vložiť do svojho tela taký odpad. Neskôr, po prečítaní množstva kníh, nemohol som počúvať tie ich sťažnosti, malé plány malých ľudí. V knihách som čítal o veľkých osobnostiach, úspechoch, o tom ako outsideri prekonali osud, nepriazeň. Nemohol som počúvať tie malé reči… Pozerali sa na svet úplne inými očami…

V každom zamestnaní kde som pracoval identická situácia. Kolegovia čakajúci na piatok. Tešiaci sa ako malé deti na lízatko. Tešili sa, ako sa konečne zabavia, opijú, vyrazia si niekam. Túžili svoje ťažko zarobené peniaze utratiť, Zatiaľ čo ja túžil som svoje ťažko zarobené peniaze odložiť,investovať. Pondelky, piatky. Neznášal som tieto dva dni. Neznášal som ich kvôli tým otázkam ohľadne plánov na víkend, ohľadne zážitkov z víkendu. Oni sa zabávali, ja som pracoval. Jediná vec spájajúca nás: rovnaký zamestnávateľ. Nič iné. Nič viac. Možno preto som často zostal v práci dlhšie ako som mal, lebo som vedel, že ak dám výpoveď a odídem, nebudem súčasťou niečoho, nebudem niekto, nebudem patriť niekam.

Teraz, tieto dni života uvedomenie si, musím spomaliť, oddychovať, vypnúť, ísť von, cestovať, zabávať sa. Poviem si áno, tak si doprajem teda nejaké to dobrodružstvo, ale vzápätí sa zrazím s realitou. Udrie ma tvrdou ranou. Pripomenie mi: nemáš nikoho. Nikto tu nie je. Môžeš ísť von, ale nemáš s kým. Lebo zatiaľ čo ty si pracoval na svojich vzdialených, neviditeľných snoch v ďalekej budúcnosti, oni žili v prítomnosti a vytvorili niečo viditeľné, hmatateľné v prítomnosti. Vytvorili si komunity, rodiny, susedstvá. Oni ma pozývali stáť sa členom ich komunity. Ja som vždy všetkých odmietal. Odmietal som ísť z dôvodu, že som pracoval a nemal som čas na rozptýlenie, výdavky. Pevne som veril, že až raz jedného dňa vybudujem, dokážem niečo veľké, bude ten správny čas usadiť sa, založiť si rodinu, ísť von, zabávať sa, pokojne ležať a nič nerobiť. Ten deň nikdy neprišiel. Márne som čakal, veril. Preto to pracovanie. Preto tá drina. Obetoval som kvôli tomu všetko. Mám to teraz nechať tak?! Prestať s tým?!

Mám rád samotu. Rád analyzujem svoje pocity, myšlienky. No existujú dni, chvíle, kedy srdce túži tancovať, smiať sa, byť obklopené hlučnou skupinou. Skupinou, ktorá zdieľa rovnaké myšlienky, pocity ako ja. Skupinou, ktorá možno neberie život tak vážne, tak zodpovedne…