Cvičenie zmenilo môj život

Ako dieťa aktívny. Stále na nohách. Stále na stromoch. Stále na sedačke bicykla. Stále v neustálom pohybe. Tá intenzita, to množstvo ešte znásobené vďaka lopte. Futbalovej lopte. Tréningy. Zápasy. Pouličné turnaje na ulici. Pripadal som si ako pán. Ako niekto. Ako súčasť niečoho. Avšak ako telo rástlo, roky pribúdali a hormóny sa očividne v určitých cudzincoch začali búriť, zrazu uvedomenie si mimo rodnej obce nie všetci sú tak priateľsky naladení. Na trávniku po odohratí zápasu za žiakov, sledovanie dorastencov. Tam nielen kopy do lopty. Hmaty, kopy súperov za banálne veci. Identická, avšak nie až tak krutá situácia na našich zápasoch vonku. Posmešky. Silné reči. Už na prvý pohľad jasné, tam sú dve skupiny. Prvá skupina: chudí jednotlivci bez štipky svalovej hmoty. Druhá skupina: s vybudovanou svalovou hmotou na tele. Samozrejme že tých, z druhej skupiny všetci rešpektovali. Nikto si na nich nedovolil krivo sa pozrieť. Možno aj preto tá túžba začať cvičiť, dvíhať železo.

Začiatky v dedinskej posilňovni pod kultúrnym domom. Nachádzalo sa tam viac pavučín, pavúkov než činiek. No i tak sväté miesto, chrám. Stal sa z toho miesta chrám. Klaňali sme sa k tomu najvyššiemu povesenému na stene. Jeho telo sotva sa vošlo na plagát. Arnold Schwarzenegger. Motivácia v začiatkoch jasná. Byť veľký, silný, nabrať svaly. Vďaka ním budem rešpektovaný, vážený. Vďaka ním si na mňa nikto nedovolí. Kto by to povedal ako sa cvičením zmení nielen moja motivácia, ale aj ja. Už viac nie túžba, potreba byť veľký, svalnatý aby moja obria konštrukcia vzbudzovala strach, rešpekt. Stal sa z toho zdravý návyk. Túžba, potreba cvičiť kvôli tomu aby som sa cítil lepšie, pohyboval sa lepšie a áno vyzeral lepšie. Nie ako skriňa, ale ako športovec so vzťahom k svojmu telu a jeho blahobytu. Deň čo deň tvrdá drina, dvíhanie ťažkých váh, dvíhanie ľahkých vrch s nekonečným množstvom opakovaní. Tak či onak, výsledky sa nedostavili ihneď. Trvalo to v mojom prípade roky. Dlhé roky vybudovať si dennodennou drinou chrám. No všetká tá dennodenná drina, všetko to pravidelnej ukájanie sa v bolesti mi dalo omnoho viac než len vonkajšie rysy. Vnútro. Moje vnútro si odnieslo z toho najviac. Vybudoval som, stvoril som lepšiu verziu seba samého. Disciplinovanejší, trpezlivejší, sebavedomejší, silnejší, odolnejší, vďačnejší. Vďaka cvičeniu, začal som rešpektovať, vážiť si seba samého. Až potom som sa stal rešpektovaným, váženým jednotlivcom v širokom okolí. Až keď som začal u seba, pridali sa druhí.

Táto cesta, toto dobrodružstvo by nepokračovalo nebyť môjho hrdinu nebyť Grega Plitta, ktorý má nie len motivoval, inšpiroval, ale ma aj naučil to, že silného muža nerobia jeho svaly, zdvihnuté kotúče na tyči, ale jeho srdce a štedrosť voči druhým. Ďakujem ti Greg. Navždy zostaneš v mojom srdci.

PS: Je absolútne jedno či je niekomu 20,30,55 rokov. Začať sa dá v každom veku.