Život je polievka, no ja som vidlička

Ľudia sa často pýtajú ako sa mám. A ak zaklamem a poviem, že sa mám fajn, neprichádzajú zbytočné otázky od zvedavcov. Mám pokoj od neodbytných poslucháčov. Lenže, čo ja?

V poslednom čase som mala pocit, akoby som sa vzďaľovala od mojich najbližších a často hľadala bútľavú vŕbu v neznámych. Cítila som, že moji blízky v skutočnosti nechcú počúvať o tom ako ťažko mi je, pretože to vidia každý deň. To, že sa ma opýtajú ako sa mám je len taká formalita, aby sa nepovedalo, že sa nezaujímajú. No moja duša prahne po skutočnom záujme. Vždy, keď začnem pred mojimi blízkymi rozprávať o mojich pocitoch skončí to rovnako. Ja som ten peň, o ktorý sa každý oprie, no nevidia, že aj ten peň potrebuje korene. Potrebujem aby sa chvíľu, len krátku chvíľu dokázali sústrediť na mňa, ako sa ja celé tie roky sústredím na nich. Nikdy som nechcela veľkú pozornosť. Vždy som hľadela viac na ostatných a seba som „zanedbávala“. Bála som sa, že ak budem rozprávať o sebe ľudia ma budú považovať za sebeckú a to som nechcela. Ale dnes vidím, že v tomto svete musíme byť aspoň trochu sebeckí aby nám bolo dobre. Keďže je situácia s mojimi blízkymi na bode mrazu, zobrala som svoj osud do vlastných rúk a podnikla kroky, ktoré mi môžu pomôcť. Odborná pomoc nie je v dnešnej dobe nijakou hanbou.

Psychológ, psychiater, zubár, gynekológ... doktor ako doktor. A lieky sú stále lieky, len každé z nich pomáhajú inej časti nášho organizmu. Tým som chcela povedať, že sa nehanbím za to, že som sa potrebovala porozprávať s niekým, kto mi vie porozumieť viac ako moje okolie. Vie ma počúvať viac ako ostatní. Je to jeho práca, no ak ho to aj nebaví, tak veľmi dobre dokáže predstierať záujem. Aj keby to tak bolo, mne po malinkých krôčikoch pomáha zbavovať sa kameňov na hrudi, ktoré zbieram každým nadýchnutím deň čo deň...

Po tejto vete som začala premýšľať o všetkom, čo som napísala. Začala som premýšľať o tom, či má moje rozprávanie hlavu a pätu, či neskáčem z jednej témy na druhú príliš rýchlo. Premýšľam aj nad tým, čo by povedal niekto, kto by si to čítal... a pri týchto myšlienkach si uvedomujem, že som príliš závislá na názoroch ostatných ľudí. Bojím sa urobiť chybu v niečom, kde chyba neexistuje, pretože je to moje vlastné rozprávanie. Ak sa v tom budem chcieť stratiť, tak to tak napíšem. Aby som sa v tom strácala ako v živote, ktorý nie je dokonalý. Tak prečo si vytvárať falošné ilúzie o dokonalosti príbehov, ktoré nikdy nebudú perfektné pre všetkých. Každý vidíme dokonalosť inými očami. Ja sa vyžívam v písaní o mojich pocitoch. Píšem všetko čo mi príde na rozum a práve preto môj text nikdy nebude o jednej téme, nikdy nebude písaný odbornými vetami bez vyjadrenia mojich emócií. Často to bude chaotické a ľudia sa v tom nebudú vedieť nájsť. Ale prečo by aj mali? Je to moje rozprávanie. Dnes som si uvedomila, že nikomu nemusím nič vysvetľovať. Mám právo robiť rozhodnutia bez zbytočného vysvetľovania niečoho, čo je úplne nepodstatné. Mne to nepomôže a ostatným to môže len ublížiť. To poznám z vlastnej skúsenosti.

Je to môj život, môj príbeh, moja kniha. A už nedovolím nikomu inému aby ju písal. Ani sa nebudem ospravedlňovať za úpravy, ktoré urobím. Vysvetľovanie je únavné a zaberá drahocenný čas, ktorého máme všetci málo. Niekedy sa zdá, že život je dlhá cesta, no často príde situácia, ktorá nám ukáže, že život treba brať tu a teraz a treba si ho užívať naplno so všetkým, čo nám prináša. Pomaly prichádzam k záveru, že práve týmto sa dokážem odlíšiť od ostatných... Začaté témy bez dokončenia, ktoré určite príde, ale nie teraz a nie v tomto rozprávaní.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
0
Odeslat správu

Chceš vědět, když JulianaH přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.