/ne/zmenená

Zmena. O tomto som počúvala stále. To, akú som mala povahu, postavu, správanie... Stále ma chceli robiť niekým, kým som nebola. Nemyslím si, že to robili zo zlého úmyslu. Chceli zo mňa správnu osobu nesprávnym spôsobom.

Keď som mala narodeniny či meniny, tak som dostávala pekné gratulácie, kde mi moji blízky hovorili/písali, že ostaň taká aká si, nikdy sa nemeň. Vtedy mi začali chodiť také myšlienky, že som prestala vedieť, kým mám byť. Mám ostať taká, aká som alebo sa zmeniť na niekoho, kým ma chceli mať. Paradox je, že sa ma vlastne nikdy neopýtali, kým chcem byť ja. Niekto mi dáva pocit, že to aká som nie je dobré no na druhej strane sa to niekomu ľúbi. Čím som začala rásť, udiali sa ako každému pekné ale aj nepríjemné veci, moja osobnosť sa vyvíjala. Mojim vekom sa toho veľa menilo, vrátane mňa. Hľadala som, čo je pre mňa správne a čo nesprávne. No slová typu: ,,si nejaká iná, niečo sa na tebe zmenilo" som neprestávala počúvať. Raz sa to vo mne zlomilo takým spôsobom, že som sama nevedela kým som a kým chcem byť. Nevedela som, čo mám robiť, aby som také slová už počúvala.

Práve vtedy som zistila, že za žiadnych okolností toto nie som ja - stratená sama v sebe. Nebola som šťastná a namiesto toho, aby som hľadala riešenie, som sa mu len vzďaľovala.

Rada sa bavím s ľuďmi, rada objavujem a hlavne sa milujem smiať. A o to som prišla - na chvíľu. Pomohlo mi pochopiť, že nie každému sa budeš ľúbiť, kým si. Nie s každým si sadneš. Mala som rada pocit byť s každým za dobré, aj keď v skutočnosti to tak nebolo. Som živá, veselá, priateľská, občas hlučná a ukecaná. Toto som ja. Majú všetci radi tieto vlastnosti? Nie. A tak som sa s tým začala zmierovať. Ľudia, ktorí pri mne chcú byť - budú. Tým, ktorým som nesadla, je to v pohode. Aj keď tie slová stále počúvam, už so mnou nerobia to, čo voľakedy.