Toskánska vášeň, alebo Čo ostalo ukryté za mrakmi

Koncom novembra konečne prestalo pršať a tak som sa rozhodol, že si zo sychravej Ženevy spravím niekoľkodňový výlet do severného Talianska po stopách môjho obľúbeného existencialisticko-melancholického filmu Za mrakmi, spoločného majstrovského diela Michelangela Antonioniho a Wima Wendersa. Film, pozostávajúci zo štyroch príbehov o láske, navzájom prepojený postavou Johna Malkovicha ako rozprávača. Ten film som v kine videl viackrát po sebe, je o sebareflexii, o pominuteľnosti vecí a vzťahov okolo nás, o chybách, ktoré už nemožno vziať späť, skrátka o esencii vzťahov. Taký ideálny film na sychravý novembrový večer, aby ste mali o čom alebo o kom premýšľať.

***

Toto sychravé počasie pred deviatimi rokmi sa k výletu priam ponúkalo. Nikde žiadni turisti, žiadny zhon, iba nostalgický opar na obzore, hmla, opadané listy, čas na spomínanie. Zbalil som si zopár teplých vecí, CDčka od Vivaldiho, filozofickú audioknihu od profesora Milana Machovca, no veď predsa idem za kultúrou... natankoval som plnú a ráno vyrazil.

Cez Miláno, Veronu do Benátok, potom Ferrara a ak mi to počasie dovolí a nezačne snežiť, zájdem si ešte na letných športových gumách až do Toskánska, do Pise na pobrežie Stredozemného mora. To už je odtiaľ iba pár hodín jazdy. A odtiaľ po pobreží nazad. Tam by snežiť nemalo, ale tu vo švajčiarskych Alpách je už pocukrované, i horské priesmyky už denne solia.

To je len vymyslený príbeh, moderným slovníkom by sme povedali hoax

Zdržiavať sa v Miláne som nemal náladu, neprišiel som tentoraz obdivovať katedrálu či múzeá, ani nakupovať luxus, ten mám i v Ženeve. Tak som ho ignorantsky obišiel cez obchvat. Aj cez Veronu som len prešiel, žiadny Rómeov a Júliin balkón ma nezaujímal, veď to je len vymyslený príbeh, moderným slovníkom by sme povedali hoax. Smeroval som niekam do esenciálnych miest, so skutočne prežitými príbehmi. Zamieril som do Benátok, ale iba na jednu noc, lebo po vyše päťsto kilometroch som toho mal už pre dnes dosť. Mám tu známu, vlastní tu so svojim mužom hotel. Príznačne nazvaný tak trochu po nej.

Poznáme sa zo strednej školy, už vtedy bola mimoriadne obdarená vnadami, ale to bolo jej prekliatie, lebo nikdy sa k nej nikto nesprával dôstojne ako k žene, ale iba ako k objektu. Vyzerala ako Christina Aguilera. Ale i ona si bola vedomá svojej blonďatej krásy a keď sa po prevrate otvorili hranice, tak hneď odišla skúsiť šťastie za Západ. S cudzími jazykmi nemala nikdy problémy, ani s tými fyzickými, takže Česko, Belgicko, USA a nakoniec i to Taliansko mala precestované krížom krážom... a nakoniec skončila v Benátkach, kde sa zoznámila s o tridsať rokov starším bohatým miestnym hoteliérom, s ktorým žije dodnes a vedie i s ich spoločnou dcérou rodinný hotel Ariel Silva.

Mimochodom, na nádvorí tohto hotela sa nakrúcala jedna slávna scéna z filmu Benátska noc s Jasonom Connerym, synom Seana Conneryho, ktorý hral hlavnú postavu v tomto megaúspešnom soft filme, na ktorý sa u nás za socializmu stáli do kina nekonečné rady. Ale to tu vtedy ešte Sylvia nežila, to by dopadla inak.

Až s padrem sa zrovnala, ale nebolo to žiadne romantické dzun dzun, lebo nikdy predtým nepoznala slušné zaobchádzanie, každý ju bral iba ako objekt fyzickej vášne, nikdy ju nikto nepochválil, nepohladil, iba hodil o posteľ. A až on, ktorý jej ponúkol prácu a začal sa k nej správal slušne, jej dal životnú perspektívu. A ona, kŕčovitá, vystresovaná zo slušnosti a ohľaduplnosti, ktorú nikdy nepoznala, v strese z nepoznaného prístupu, od neho utiekla domov, do chudoby svojej sociálne odkázanej rodiny.

Tých šancí od osudu nedostane nepreberne veľa

Náhodou som ju stretol v Miláne na stanici, zanedbanú, nevyspatú, čakajúcu na vlak na Slovensko. Tak som ju zobral do hotela, dal ju fyzicky do pucu, kúpil jej nejaké lepšie šaty a dva dni ju chodiac spolu po meste, po reštauráciách, múzeách, ukazujúc jej, že toto je svet, ktorý môže mať, presviedčal, aby nezahadzovala svoje životné šťastie. Lebo tých šancí od osudu nedostane nepreberne veľa. Nakoniec to pochopila, dala si povedať a k padremu sa vrátila. A neľutuje, má s ním rodinu a vysoký sociálny štandard.

Do Ferrary na Ferrari

Tak sme so Sylviou a padrem pri skvelom a drahom toskánskom víne Brunello di Montalcino Super Tuscan Franco Bondi Santi, archívny ročník 1969, debatovali o mojej ceste až do večera. Izbu som mal grátis, na ako dlho by so chcel. Ale ja som sa na druhý deň so svojimi domácimi rozlúčil a zamieril do Ferrary. V kufri som mal výslužku - celú bedničku Brunello di Montalcino v cene sady pneumatík na Ferrari. Do Ferrary na Ferrari.

Ubytoval som sa v centre starého mesta v hoteli Bird Box House, nechápem ten názov... ale bol blízko slávneho Castello Estense di Ferrara. A čo rozhodlo, bolo, že dnes sa na námestí pred ním konalo tango, dokonca posledná open air milonga roka, známa ako Plaza de Tango.

Nechá sa viesť, nie však zviesť...

Večer som si bol zatancovať, nemal som to ďaleko, desať metrov. Na túto milongu ma upozornila vedúca smeny z hotela, opäť Slovenka, krásna Edita. Vysoká, zrelá, vnadná blondýna, vyzerá ako herečka Faye Dunaway z filmu Bonnie a Clyde. Žije tu už dvadsať rokov, venuje sa popri svojej práci aj bylinkárstvu, vyrába liečivé mastičky. Je to jej celoživotné poslanie, robiť ľuďom radosť. Spoznali sme sa kedysi dávno na tangu v Bratislave, kam ešte občas zájde, ale stále zriedkavejšie, čo je škoda, lebo tanec s ňou je pre mňa ako muža veľmi inšpiratívny. Vie citlivo vnímať pohyby tanečného partnera, nechá sa ním viesť, ale nie zviesť, skrátka je to plnohodnotná tanečná partnerka. Ubytoval som sa v jej hoteli zámerne, toto nebol náhodný booking. Stretnúť po rokoch skvelú tanečnicu v tomto krásnom a inšpiratívnom meste, to som si nemohol nechať újsť. To by som si dlho vyčítal.

Natrela si ma ako sardinku v oleji

Dnes večer so mnou pretancovala značnú časť večera, odskakujúc si z hotelovej recepcie, ale bolo už dávno po sezóne, takže žiadni noví hostia sa dnes neobjednali, dokonca dnes, uprostred týždňa som tu bol jediným ubytovaným. O desiatej v noci skončila milonga a my sme sa vrátili do hotela. Bolel ma chrbát z dvojdňového cestovania a Edita mi ponúkla bylinkovú masáž s mastičkami, ktoré vyrába. Maceruje ich vo skvelom olivovom oleji od svojej kamarátky, českej tanečnice tanga Lidy, ktorej španielska rodina vyrába prémiové olivové oleje kdesi až v Andalúzii. I bývalý americký prezident Obama si ich necháva od nich dodnes na svoj stôl posielať.

Ponúkanú masáž som neodmietol. Natrela si ma ako sardinku v oleji a musím sa priznať, že si myslím, že do tej bylinnej masti iste pridala nejaký roztlčený modrý driák od faizeru, lebo sme nespali do rána. Neviem, neviem, či sa tá masť nevolá Darček pre osamelých turistov... I názov hotela som už pochopil.

Na druhý deň ráno nasnežilo, naraňajkoval som sa v útulnej hotelovej jedálničke, Edita mi pripravila bohaté raňajky, ja som jej za to dal dve baculaté fľaše drahého archívneho vína Brunello di Montalcino, ktorými ma v Benátkach obdaril padre so Sylviou. Zaslúžila si ich za svoju starostlivosť, obetavosť, oddanosť hosťom, pre ktorých spraví prvé a posledné. Skvelá žena.

***

Nie som na poznávacom zájazde

Kopýtka pod kapotou môjho bieleho spínajúceho sa koníka pokojne brumkajú a ja vyrážam na cestu. Musím sa však zastaviť v Maranelle kúpiť zimné pneumatiky, nechcem riskovať šmyk na miestnych kľukatých cestách, pokrytých popadaným lístím a sem tam už popraškom snehu.

Kochať sa panorámami blížiaceho sa Toskánska je jedna vec, ale mať obuté správne pneumatiky je vec druhá. Lebo dupnúť na plyn, keď máte pod kapotou 660 divokých koní je niečo iné, než tlačiť k podlahe 70 lenivých poníkov na nejakej mazdičke. Safety first. Po hodinovom pit stope v servise spojenom s rýchlou diagnostikou môjho spínajúceho sa tátoša a kávičkou v centrále firmy som vyrazil ďalej. Tie letné pneumatiky som si nechal poslať do Ženevy. Nebudem predsa cestovať po Toskánsku s prezutými pneumatikami v kufri ako nejaký trotl. Už i tak som ho mal plný fliaš vína od padreho a divotvorného oleja od Edity.

Predo mnou sa otvára krásna toskánska krajina, plná stredovekých miest postavených na kopci, s výjavmi ako z posledného Jamesa Bonda či gotického hororu Meno ruže so Seanom Connerym.

***

Okolo Florencie som tiež iba prefrčal, nie som žiadny kultúrny ignorant, naopak, ale stokrát opozerané už pre mňa nie je zaujímavé. Bol som na inej, spomienkovej misii, nie na poznávacom zájazde.

***

Blížim sa k Pise. Všade naokolo už vidieť náznaky starovekých rímskych pamiatok, nie tých stredovekých vyumelkovaných pamiatok, ako v Benátkach či Florencii, ale tých echt pôvodných. Popri starom rímskom akvadukte sa pomalou jazdou dostávam až do mesta.

Zapadám do poobednej špičky, ale Pisa je malé mesto, za pol hodinu už stojím na záchytnom parkovisku u Šikmej veže. Potrebujem si dať kávu.

Potom vyrážam k veži. Hore som ešte nebol. Rada na lístky žiadna a za desať minút sa už točím po schodoch ako oslík okolo mlynárskeho kameňa.

Pustil som dole slinu. Ako každý chlapec...

Stojím hore na veži, kochám sa pohľadom na terakotové strechy mesta, pozrel som dole z naklonenej plochy najvyššieho poschodia, no veru, obdivujem, ako odviedli statici kus poctivej práce, keď zastabilizovali tento fail. Lebo zdola to tak vážne nevyzerá, ale z hora vidíte pod nohami iba prázdno. Odtiaľ nadobúda ten náklon úplne iné parametre.

Pustil som dole slinu. Ako každý chlapec. Biely parašutista padal pomaly, priamočiaro, pár sekúnd, občas ho vietor vychýlil z priamej trasy, ale neochvejne si to smeroval dole na mramorovú dlažbu. Ale čo čert nechcel, tesne pred dopadom pod neho vošla skupinka turistov. Výkrik, nadávky, hlavy vzhliadli prudko hore. Spravil som prudký záklon, zdrhačka. Ako malý chlapec. Ani som si poriadne neužil výhľad. Taká blbosť...

Nasadil som si šiltovku hlbšie do čela a popri stene som nenápadne schádzal dole z veže. Oproti mne stúpala skupinka nahnevaných turistov, už som ich počul, hoci boli ešte dve poschodia podo mnou, hotujúc sa vybaviť si to s neznámym hulvátom. Na treťom medziposchodí veže som vyšiel na kruhový balkón, obopínajúci vežu. Prešli okolo mňa vnútorným schodiskom, nevšimli si ma. Potom som sa vrátil dovnútra a potichu vystúpil za nimi hore na vežu, akoby nič. Chcel som si dofotografovať panorámu, keď už som si zaplatil vstupné...

Ale svet opäť ukázal, ako je malý. Alebo je nás už tak veľa, že sa nakoniec všetci stretneme v jednej posteli?

To si bol ty, už ťa poznám...

Na plošine stála tá opľutá skupinka asi desiatich ľudí. Hľadali toho nezbedníka, chodiac okolo horného podlažia veže. A uprostred tej skupiny som ju zbadal.

Moja ex. Moja stará láska spred mnohých rokov, ktorú som kedysi dávno stretol v nemeckom Sangerhausene, kde som nakrátko stážoval a kde sme spolu prežili niekoľko nádherných týždňov. A potom sme ešte pár rokov ostali v písomnom kontakte. A teraz som ju stretol na Šikmej veži. S mojou DNA na rameni... Aké romantické.

Heike. Vysoká blonďatá špajlička. Vôbec sa nezmenila, iba jej tie roky trochu vyprofilovali črty tváre. Stále však vyzerá ako Uma Thurman. Zarazila sa, prestala hľadať toho neznámeho Newtona so svojim padajúcim jablkom... ehm... slinou... a podišla ku mne. Na tvári sa jej vyčaril úsmev. Bez slov sme len tak v objatí stáli asi minútu.

Zrazu sa prudko odvrátila a hovorí mi:

- To si bol ty, už ťa poznám...

***

Zaujímavú životnú kariéru má táto moja ex. Za Nemecko dvakrát kandidovala do Európskeho parlamentu, síce ju nezvolili, ale stala sa tam asistentkou jedného funkcionára a v súčasnosti je vplyvnou poradkyňou pre európsku energetickú politiku v europarlamente. Čiže aj od nej fúkajú tie nové eko-vetry.

Zišli sme s jej skupinou dole z veže a zašli spolu na kávu. Už som pred hodinou jednu mal, ale káva je taký mestský sociálny nápoj, pri ktorom sa dobre diskutuje a veľa vecí vybaví. Ako pri pive v dedinskej krčme.

Vote Leave...

Zoznámila ma so svojim britským kamarátom, Dominikom, ktorý je poradcom jedného konzervatívneho britského ministra. Taký premotivovaný, ale vysoko inteligentný šprt. Hovoril mi o skostnatenosti európskych inštitúcií, neschopnosti reagovať na zmeny klímy, aj tej spoločenskej, o rigídnom, nudnom a sterilnom jazyku, akým EÚ komunikuje so svojimi občanmi, v čom s nami súhlasila aj Heike. Nakoniec som teda po anglicky podpichol Dominika:

- Keď sa vám Britom v tej našej EU tak nepáči, zvoľte si odchod.... hovorím mu, aby som ukončil túto nikam nevedúcu debatu.

- Hmm... Vote Leave... to je dobrý slogan, to možno použijeme... Good Idea, Slovakia, pochválil ma Dominik a zadumane si zapisuje poznámky.

***

Po káve a dobrej talianskej zmrzline sme sa ešte poprechádzali, pospomínali, vymenili kontakty a s oboma som sa rozlúčil. Aká náhoda...

***

Sadám do auta, smer Portofino, kde prenocujem. Heike nemôžem celú cestu dostať z hlavy, prežili sme spolu pred tými mnohými rokmi krásne chvíle. Ale som rád, že sa jej darí, že nezostala vo východonemeckom zapadákove, ale robí skvelú kariéru v Bruseli.

***

Portofino. Krásne prístavné mestečko, kedysi rybárska dedinka, dnes vychytená romantická turistická lokalita. Bežní turisti sem nakuknú iba na necelý deň, ako do Bratislavy, lebo je tu draho, ale tí bohatší tu strávia vždy viacero nocí, lebo miestna tichá atmosféra vás dostane. I tu sa nakrúcal jeden príbeh z filmu Za mrakmi, so Sophie Marceau. Pochodil som mestečko, prístav, v ktorom kotvila obrovská jachta Mary-Jean II, s nejakými Ruskými oligarchami na palube, nahlas riešiacimi nejaké švajčiarske účty, kávu som si dal na prístavnej promenáde v hoteli, kde boli ubytovaní herci, ale na noc som sa vrátil do Rapalla, cez ktoré som sem prišiel - mesta vzdialeného iba pár kilometrov od Portofina. Ubytoval som sa čírou náhodou v hoteli, kde sa v roku 1922 odohrala jedna prelomová historická udalosť, v diplomatických kruhoch známa ako nočná schôdzka v pyžamách a ktorá zahájila takmer dvadsať rokov trvajúcu úzku spoluprácu Nemecka a Sovietskeho zväzu, zmeniac tým koleso dejín a skočiac do úsmevu naivným Britom a Francúzom.

Ale ja som tu nemal žiadnu nočnú schôdzku v pyžamách. Do ružova som sa vyspal, zajtra ma čakala cesta domov. Tých zvyšných štyristo kilometrov som dal na jeden záťah, na zimných pneumatikách to bolo o poznanie bezpečnejšie. A dobre som urobil, lebo na ďalší deň sa na talianskej strane Álp strhla snehová víchrica, ktorá na tri dni zablokovala všetky horské priesmyky. Toto všetko som nechal v spätnom zrkadle za sebou, Za mrakmi.

Ale to som si už hovel doma pri krbe, pozerajúc z okna na zahmlené Ženevské jazero, spomínajúc na úprimné a vďačné ženy, ktoré som počas svojho spomienkového výletu stretol a s ktorými sme kedysi prežili svoje chvíle, plné otvorených náručí, odvahy, nádeje, šťastných úsmevov, slzavých očí, vášnivých bozkov a hlavne... naplno prežitej každej sekundy a ktoré sa mi teraz vynorili zo spomienok do reality, do dotykov, objatí, ako z mlhavého jesenného oparu, aby som ich, všetky moje dávne lásky, o pár dní neskôr nechal tam dole, za priesmykom... Za mrakmi.

P. S. A za ten Brexit sorry, netušil som, že sa do toho môjho ľahkovážneho nápadu Dominik s europoslancom Nigelom tak zažerú. Nie je všetko Good Idea Slovakia, čo sa blyští. Sorry jako....

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps

https://en.wikipedia.org/wiki/Stratocumulus_cloud

https://www.imdb.com/title/tt0114086/mediaindex/?ref_=tt_mv_sm