Aj tuláci si zaslúžia lepší život, tak prečo im to neumožniť?

Posledných niekoľko dní som sa venoval túlavým psom a útulkom a zozbieral som niekoľko zaujímavých poznatkov o ktorých by mali byť ľudia oboznámení – pretože je dôležité, aby si ľudia uvedomili vážnosť preplnených útulkov a týraných zvierat a tak som sa rozhodol spracovať túto tému aj ako článok, no aj ako video reportáž.

Myslím, že každý jeden z nás sa niekedy stretol s tulákom – v Košiciach je to bežný jav a na sídlisku kde žijem je to takmer na každodennej báze. Nedávno, keď som spozoroval psa bez obojka, zaujalo ma to, pretože som nerozumel, ako môže niekto vyhodiť psa na ulicu - a tak som začal hľadať odpovede.

Vkročil som do ulíc, kde som, žiaľ, v pýtaní sa ľudí o tejto problematike neuspel tak ako som očakával. Z nespočetného množstva ľudí, ktorých som zastavil s otázkou, či majú chvíľu čas, aby mi odpovedali na pár otázok, mi odpoveď poskytli len štyria. Podľa mladých dievčat sú príčinou financie a nepochopenie zodpovednosti pri vlastnení psa – vraj ich niektorí ľudia berú len ako vec, alebo vianočný darček, o ktorý sa “nanešťastie” treba aj starať – s čím prichádzajú aj už spomínané peniaze a hlavne čas. Respondenti, ktorí mi poskytli svoj názor vnímajú útulky kladne – ak majú tú možnosť, pomôžu. Nemali by vraj problem si psíka na niekoľko nocí dokonca ubytovať u seba, za čo im patrí veľká vďaka. Nie každý z nich bol však v nálade na dôležitú konverzáciu a od iných mladých respondentov som dostal vulgárne odpovede na štýl: “Keď vidím túlavého psa, tak prvá vec je, že ho kopnem,” či dokonca “dôvodom, prečo je tulákov tak veľa je, že už nechutia tak, ako kedysi.” Popravde ma tieto odpovede zaskočili a rozhodol som sa ich do video reportáže nepridať. Z úcty k zvieratám. V článku je to niečo iné, tu sa snažím poukázať aj na to, že ľudia dokážu vtipkovať aj o takýchto témach, ktoré naozaj nie sú do úsmevu.

Keď som si následne názory týchto ľudí spísal, stále mi niečo chýbalo – koniec koncov sú to len názory okoloidúcich ľudí, ktorí v zhone sekundy museli vymyslieť odpoveď, aby na kamere nevyzerali neinteligentne. Ak som naozaj chcel poznať odpovede na moje otázky, musel som osloviť odborníkov, čo som aj urobil. Do Únii Vzájomnej Pomoci Ľudí a Zvierat (útulok v Košiciach) som odoslal mail so žiadosťou o rozhovor o rôznych témach. A tak som sa o pár dní na to vydal neďaleko Hanisky, aby som sa porozprával so zamestnankyňou útulku Vierou Havajovou, ktorá mi poskytla následovné informácie.

V útulku UVP v Košiciach aktuálne žije niečo cez 220 psov, z čoho asi polovica sú asociovaní, kvôli ich predchádzajúcim majiteľom, ktorí ich držali v klietkach bez úplného sociálneho kontaktu, či už s človekom, alebo iným živočíchom. Jedná sa tak o najčastejší druh týrania, za ktorým hneď následujú vryté obojky, ktoré celý život vyrastajú aj so psom a tak sa postupom času zarezávajú do krku. Pre mňa osobne bolo veľmi prekvapujúce, že mesačne naberú až štyridsať nových psíkov z odchytu mestskej polície. Jedným z najväčších problémov útulku sú zátopy, ktoré niekedy zasiahnú aj venčiace prostredia, či dokonca búdy, kde psy spia. Zamestnanci to aj vďaka dobrovoľníkom, sponzorom a mestu majú pod kontrolou – bez darov by to nezvládli. Zároveň mi boli potvrdené dôvody, ktoré prezentovali respondenti, a teda naozaj sú príčinou financie, zlé vzťahy a nedostatočná zodpovednosť a pochopenie.

Veľmi dôležitý poznatok je aj postup, ktorým sa máme riadiť ak narazíme na túlavého psa. V prvom rade musíme skontrolovať, či má pes štítok – ak áno, odnesieme ho na veterinu, ak nie, zavoláme mestskú políciu, ktorá sa o tuláka dobre postará a odnesie ho do karanténnej zóny v UVP. V prípade, že sme psíka našli mimo Košíc, mimo dedín, tak môžeme zavolať priamo do útulku, ktorý si po neho pride. Samozrejme musíme byť obozretní a veľmi opatrní, pretože nechceme, aby sa nám niečo stalo. Ak chceme psíka odniesť na veterinu my, priblížime sa k nemu veľmi pomaly a opatrne a dávame pozor, ako sa ho dotýkame – nevieme, či náhodou nemá niekde otvorenú ranu, alebo či nemá niečo zlomené. Dúfam, že je jasné, že psíkovi nikdy nedávame čokoládu ani varené kosti, či hrozno. Po kontakte s túlavým psom si dôkladne umyjeme a vydezinfikujeme ruky, aby sa nestalo nič ani nám, pretože ohrozenie vôbec nie je malé.

Keď som konečne poznal odpovede na všetky moje otázky, s kľudom na duši som mohol ísť späť domov za mojou fenkou Engi, ktorú sme si pred šiestimi rokmi zobrali z toho istého útulku. Poskytli sme jej milujúci domov a ona nám vrátila neskutočnú lásku – takú, akú vám dokáže dať len pes, ktorý vie, že ste ho zachránili. Pokiaľ aj vy uvažujete nad tým, že si chcete zaobstarať psíka, no neviete odkiaľ, zvoľte, prosím, útulok. Nielenže vám pes bude navždy vďačný (ak sa k nemu, samozrejme, budete správať adekvátne), ale ešte vás to aj výjde lacnejšie, ako keby ste si mali psa kúpiť. Poslanci dokonca schvaľujú zákon, vďaka ktorému nebudete musieť platiť daň za psa (v prípade, že si ho vezmete z útulku), ktorá v Košiciach dosahuje sumu až 40€ ročne.

Aby som to ukončil, je treba povedať, že každé euro a každá granula sa počíta a práve v tejto dobe, v akej žijeme je naša povinnosť chrániť a podporovať útulky, či finančne, tak hmotne. Každý by mal mať právo na dôstojný život. Aj pes.