Vašej požiadavke nebolo vyhovené, prosím, zoberte si zvyšok sebavedomia a choďte kade ľahšie!

Vzťahy sú komplikované ako nepriame dane. Preto o nich existuje toľko kníh (viac ako o nepriamych daniach) a ja mám pocit, že som prečítala už všetky.

Na instagrame sledujem všetkých samozvaných “psychológov”, aby som nezmeškala akékoľvek novinky vo vzťahovej oblasti. Tiktok mi vyhadzuje už v podstate len tieto témy - ďakujem algoritmu. Mám v sebe taký pretlak informácii o tom ako sa správať vo vzťahu, že už som z toho sama zmätená a striedam jeden postup za druhým, pričom už musím vyzerať akokeby som v sebe mala 15 osobností, ale “pracujem na sebe” a to je moderné nie?

Ja som klasický mileniál - to znamená, že chodím do práce na shareovanom bicykli, pijem flat white v hipsterskej kaviarni, nosím veci zo sekáča, pozerám netflix a chodím na terapiu kvôli mladíckym “chybám” mojich rodičov. Vzťahy mi proste nejdú aj keď mi veľa veci ide, napr. stalkovanie mojich budúcich bývalých na obchodnom registri (to už je o level vyššie ako facebook).

Začala som sa zamýšľať nad tým, prečo mi proste tie vzťahy nikdy nevychádzajú. Veď som príjemný človek (aspoň ja si myslím), ani škaredá nie som (aspoň ja si myslím) a hlúpa nie som určite, to mi potvrdili na IQ teste, ale prečo nedokážem mať normálny vzťah?

V prvom rade si musíme zodpovedať otázku čo je vlastne to “normálne”. Pre niekoho je normálne nebyť vo vzťahu a nemať nikoho. Pre mňa je normálne byť vo vzťahu a, okrem bicykla, zdieľať aj svoj život.

Nedávno som chodila s chlapom, ktorý nebýval v Bratislave ako ja, ale asi 60 km ďalej (na západ), áno, v zemi zasľúbenej, v Rakúsku. Zo začiatku so mnou trávil všetky víkendy, prišiel aj cez týždeň keď mal čas. Prenajal si dokonca felíciu (no kidding), aby za mnou mohol chodiť častejšie. Časom sa všetko začalo … kaziť (a nie len felícia).

Keďže pán bol často pracovne vyťažený a býval ďaleko, musela som sa prispôsobovať, čo sa týka jeho času. Akceptovala som to pár mesiacov, ale sem tam som dala nenápadne najavo, že by sme mohli tráviť spolu viac času, na čo samozrejme nebola reakcia. Časom prišiel efekt opačný ako som čakala a trávili sme spolu ešte menej času ako dovtedy.

To ma naštartovalo a začala som sa viac dopytovať spoločného času. Áno, samozvaný tiktok vzťahový psychológ by povedal, že som sa mala stiahnuť a nechať ho tak, ale povedzme si úprimne, ide to? U mňa nie.

A tak som trochu zatlačila a dopadlo to rozchodom. V mojom ďalšom vzťahu som požadovala, aby mi hovoril dopredu aký má program v ten deň, nie aby som ho kontrolovala, ale chcela som vedieť ako si naplánovať život. Znova, samozvaný tiktok psychológ by povedal, aby som sa zariadila podľa seba, ale keď sa s tým človekom chcete vidieť, musíte si nejak zladiť svoje programy. Moja snaha byť v tom istom čase na tom istom mieste sa však nestretla s pochopením.

Ako to, že my chceme od chlapov jednoduché a konkrétne veci, ale oni nám nevedia dať ani to?

Mala som kamošku, ktorá od chlapov požadovala, aby jej kupovali kabelky a robili nákupy v kauflande každý týždeň a ani raz nezapochybovala, či je jej požiadavka v poriadku a ani tí chlapi. Čím to je?

Po dlhom premýšľaní s už spomínaným flat white-om v ruke som došla k názoru, že je to preto, že je potrebné si nastaviť nejaké hranice. Ja som prirodzená dávačka (nie taká), myslím energetická. Keď mám vzťah dám všetko, ale prečo?

No preto, lebo náš učili, že žena má dať všetko a že jej láska má byť bezhraničná a v podstate má robiť všetko preto, aby dávala čo môže a vie a aj čo nevie, hlavne nech dáva, ale neberie. Všetko to má byť bez nároku na odmenu a môže byť ešte rada, že vôbec pán chodí domov a nie za milenkou alebo do krčmy. Žena má zabezpečovať všetky veci z prvého listu Korinťanom + performance v posteli, ale pozor, len keď sa mu chce.

Môžem byť nahnevaná, že to tak funguje, ale to mi nepomôže. Môj problém je (na rozdiel od kamošky s nákupmi z kauflandu), že som si nenastavila hranice a ak áno tak som ich sama porušila, resp. od nich upustila akonáhle mi napísal frajer peknú sms alebo, aby som sa nehnevala.

Prvý krok by sme mali, no realizácia nie je taká jednoduchá. Zistila som, že si musím viac vážiť samú seba a svoju hodnotu, veď o čo som menej ako kauflandárka (milujem to pomenovanie)? Nehovorím, že chcem, aby mi chlap niečo platil, pointou je, že by som si mala asi viac veriť a viac sa postaviť sama za seba (?). Bože, teraz zniem presne ako tiktokový psychológ, ale je to tak.

Každopádne, ako píšem klientom: “O ďalšom vývoji Vás budem informovať”.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Odeslat správu
Veľmi rada by som mala podcast o vzťahoch, ale neviem povedať "r", preto som sa rozhodla dať svoje historky na papier, ktorý ako by povedal klasik: "v živote nepoužívam keď čítam". Robím si zo seba srandu a beriem veci s nadhľadom. Samozrejme, všetko s mierou. Nežijem život, ktorý sa odo mňa očakáva, a to je na ňom najlepšie. Chcem dať ľuďom, ale najmä ženám, pocit, že v tom nie sú samé, že všetky zažívame tieto situácie, kedy úplne nevieme, ktorým smerom sa máme uberať. Niekedy v živote prídu situácie, s ktorými sa nevieme vyrovnať, zmeny, ktoré nevieme spracovať. Máme pocit, že sme samé a že sa to najhoršie deje len nám. Rozchody, odmietnutia, očakávanie, že všetko zvládneme s pátosom. To všetko budem rozoberať optikou ženy, ktorá si zažila už takmer všetko na svete, ale nikdy nestratila úsmev na tvári a triezvy pohľad na vec.

Chceš vědět, když zdeptana karieristka přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.