Nostalgia menom detstvo

Z džúsov sa stala vodka, z bicyklov sa stali autá, z bozkov sa stal sex...

Pamätáte, keď otcove ramená boli najvyšším miestom na svete? Najväčším problémom, aký sme mali, bola lopta zaseknutá o podvozok auta a to, kto bežal najrýchlejšie. Monopoly bola len stolová hra, ochrana znamenala nosiť prilbu a jediná droga, ktorú sme poznali bol sirup proti kašľu. Našimi najväčšími nepriateľmi boli naši súrodenci a najväčšia bolesť, ktorú sme cítili boli rozbité kolená. Rozlúčky trvali len do nasledujúceho dňa a my sme sa nevedeli dočkať toho, kedy dospejeme.

Detstvo. U mnohých toto slovo vyvoláva predstavu bezstarostného obdobia spojeného so slobodou, voľnosťou a radosťou... Mne osobne sa táto predstava spája s obdobím do 8 rokov, kedy som sa cítila naozaj ako dieťa, čistá duša, vďačná životu za všetko, čo mi dal. Potom v mojom živote nastala zmena. Presťahovali sme sa a ja som sa ocitla v okruhu nových starších ľudí, ktorí mali na mňa veľký vplyv.

Po 10 rokoch aktívneho súťaženia, som začala vynechávať hodiny tanca a neskôr som stratila všetok záujem o jedinú aktivitu, ktorá ma napĺňala. Prečo? Robilo ma šťastnou vidieť mojich rodičov pyšných, vďaka tomu, čo robím. No prestali si na mňa robiť čas. Nechodili na moje koncerty ani súťaže a ja som v tom prestala vidieť zmysel. Môj život bol zrazu smutnejší a cítila som sa osamelo. To bol koniec môjho bezstarostného detstva a začiatok sveta dospelých.

Nepriala som si nič iné, než byť konečne dospelá. Od každého dospeláka som počúvala ako si mám ešte užívať túto etapu života a ako by si to niektorí so mnou radi vymenili. Chápala som ich. Finančne ma predsa zabezpečovali rodičia, mala som plno voľného času a mojou jedinou starosťou bolo nosiť dobré známky. No nikto si neuvedomoval, že som nebola šťastná. Nikomu nenapadlo opýtať sa, či som šťastná. Rodičia boli príliš zaneprázdnení prácou a kamaráti riešili, na ktoré ihrisko pôjdeme tentokrát. Naučila som sa tak žiť. S nikým som neriešila problémy, ktoré ma trápili. Nechávala som ich odznieť. Niektoré sa časom vyriešili samé, iné nie sú vyriešené dodnes.

Prečo o tom píšem? Pretože práve tá nevinná detská duša je veľmi zraniteľná a citlivá. Pre dospelého človeka často nevýznamné udalosti alebo zmeny, môžu pre dieťa znamenať oveľa viac, väčší smútok, väčší stres alebo dokonca traumu. Tieto zážitky si nie každý dospelý človek pamätá, ale zostanú v ňom a ovplyvňujú jeho myslenie, konanie a cítenie.

Môj príbeh patrí medzi tie šťastnejšie. Stretla som sa s oveľa ťažšími príbehmi. Šikana medzi deťmi, rozvody rodičov, strata blízkeho človeka, choroby, takéto spomienky zostávajú v podvedomí človeka veľmi dlho. Spôsobujú rôzne psychické a sociálne problémy, ktoré sa môžu odzrkadľovať aj na fyzickej stránke človeka. Preto by som chcela aj takouto cestou vyzvať rodičov, súrodencov, ľudí, ktorí majú v blízkom okolí dieťa, aby sa opýtali a uistili, či je naozaj šťastné a či ho niečo netrápi.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Odeslat správu

Chceš vědět, když Rebeka Kadnárová přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.