Ako som zisitil, že mám rakovinu II

Všetko sa len začína...

Veľmi rád by som to všetko komponoval tak ideálne, kvalitne a čitateľne. Bohužiaľ neviem či sú moje písacie schopnosti natoľko dobré, aby som toto všetko spĺňal....

Knihu som nikdy nenapísal, aj keď som mal tieto pohnútky veľakrát.

Nie som si však ani úplne istý, že môj písací štýl chce byť taký ten „pseudo-beletricky-dadaisticky-opisujúci“ lebo to je teraz veľmi „kúl“.

__________________________________________________________________________________

Po 1. neúspešnom pokuse dostať sa na RTG a sonografiu kvôli lekárke, ktorá práve čerpala dovolenku (žiadna negatívna konotácia) som to skúsil opäť. A tu sa trošku pustím aj do slovenského zdravotníctva. Presne tak ako som sľuboval minule.

RTG bola blesková záležitosť. Smerujúc k okienku s potrebnými papiermi na vyšetrenie, ktoré som predložil pani za okienkom ma poslala do čakárne, kde čakalo zopár ďalších pacientov, ani veľa ani málo. Po chvíľke som zistil, že tempo pracoviska je skutočne rýchle. Fotky kostí boli hotové za pár minút a ja som sa mohol presunúť na ďalšie pracovisko – sonografiu.

Na to, aby si sa u nás (okres Skalica, Senica) dostal na sonografiu sa treba pripraviť už deň vopred. Najdôležitejšie je si nastaviť budík pekne zavčasu. S pribúdajúcimi raňajšími hodinami totiž človek nemá šancu zobrať ani časenku.

Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že takýto systém funguje po celom Slovensku. Nemám potuchy ako to funguje inak vo svete. Ale zastávam názor, že do istej miery si to robíme aj my ľudia. Doteraz si spomínam na reportáž z televíznych novín, kde na vyšetrenie, na ktoré si už nespomeniem ľudia chodia do radu pred nemocnicu už o 3 či 4 ráno.... Stany si tam náhodou ešte nechcete začať nosiť?

Aby som všetko uviedol na správnu mieru, časenku mi zabezpečila mama, ktorá ju „zajednala“ po ceste do práce. Bol som 7. či 8., už si presne nepamätám, no takéto číslo znamenalo zhruba 2 hodinky čakania, čo uznávam, nebolo vôbec zlé, keď si spomeniem na ľudí, ktorí mali čísla dvojciferné a čakali tam určite aj do poobedňajších hodín.

Po vychutnaní si raňajok z nemocničného bufetu a zapálení cigarety...prešla ešte chvíľa a ja som šiel zrazu dovnútra. Čakal som 5 možno 10 minútové vyšetrenie, no spomedzi všetkých, čo boli predo mnou som tam bol asi najdlhšie.

Aj naďalej som bol však úplne pokojný, bezstarostný. Bral som to len ako také nutné zlo pred jasnou operáciou, lebo veď inak to von asi nepôjde. Útvar mi dôkladne popozerala, hmatala z každej strany a starostlivo sa pýtala či a ako veľmi to bolí. Miesto potrela chladivým gélom a priložila sonograf (hádam). Z jej pohľadu bolo možno vyčítať, že si nie je vôbec istá tým, čo to môže byť. Okamžite teda skonštatovala, že by bolo najlepšie spraviť aj odber, odborne punkciu z daného „nádoru“ a ten následne poslať na histologický rozbor.

K tomu, aby mohla takéto vyšetrenie spraviť potrebovala môj súhlas. Samozrejme, že som s vyšetrením súhlasil, i keď mi telo oblial studený pot ležiac na tom divnom lôžku premýšľajúc, ako mi chce do toho pichnúť ihlu, keď ma to bolí a reflexívne uhýbam už len pri dotykoch.

Podobne ako môj pohľad, aj moja myseľ sa odobrala úplne inam. Priznám sa, ihle nemám práve v obľube. Závislák na heroíne či pervitíne by sa zo mňa nikdy nemohol stať už len vďaka tejto „slabosti“.

Myšlienky som sa snažil ubrať do pozitívnejších vôd a nemyslieť na to, čo sa práve ide diať. Ihla bola pripravená, bolo to tu. Pocítil som značné štipnutie a nohou som okamžite reflexívne pohol.

Nasledoval pokus číslo dva a ja som už vedel, že si ju budem musieť zrejme držať, pretože inak ňou pohnem zase. Našťastie tento „lifehack“ pomohol a pár sekundové vŕtanie sa ihlou v mojom malom prírastku už bolo úspešné.

Ihla bola vonku a ja som bol aj úprimne rád za to, že som o tom dopredu ani nevedel, lebo čakajúc 2 hodiny v čakárni a mysliac len na to, ako mi do toho bude niekto pichať ihlou by bolo oveľa horšie. Takto som vlastne ani nemal byť kedy poriadne v strese.

Vzorka bola teda odobraná a nasledovala krátka konzultácia. Lekárky som sa otvorene opýtal, čo by to podľa jej odhadov mohlo byť a aký by mal byť nasledovný postup.

Ona mi taktiež vo všetkej úprimnosti povedala, že si netrúfa hádať a musíme si počkať na výsledky vyšetrení, no zároveň mi ako jednoznačný postup odporučila chirurgický zákrok. Ešte stále sa však podľa jej slov mohlo jednať len o obyčajné tukové tkanivo. Fakt, že budem musieť podstúpiť operáciu pre mňa nebola žiadna novinka. Bolo mi jasné, že útvar tam jednoducho nemá čo robiť a sám od seba zrejme nezmizne, navyše, keď posledné týždne a mesiace len naberá na objeme a chôdzu mi sťažuje stále viac.

Takže operácia. K môjmu príbehu je ešte nutné dodať, že mám istú výhodu. Časť mojej rodiny pracuje v zdravotníctve. Krstný je lekár a krstná zdravotná sestra. O kontakty v miestnych zdravotníckych zariadeniach teda nebola až taká núdza. To však samozrejme platilo len v našom regióne, teda výhoda bola len dočasná, no tým, že som si myslel, že operácia všetko vyrieši aj dostatočná. Plietol som sa, to by som ale predbiehal chronológiu príbehu.

V tretej kapitole načrtnem vybavovanie operácie, operatéra a aj samotný priebeh hospitalizácie a nevynechám ani predpísanie liekov proti bolesti. Taktiež moju významnú neochotu v tomto období niečo podnikať, keďže bol práve máj a predo mnou bolo opäť skúškové obdobie....

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Odeslat správu
študent psychológie

Chceš vědět, když František Kulhánek přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.