8.4.2019 21:23

Rodičia a ich homosexuálne deti

Aby rodičia mali motiváciu prijať svoje homosexuálne dieťa...

To, že sa dieťa také narodilo, niektorým rodičom absolútne nestačí na to, aby ho prijali také, aké je. Zvlášť otcovia sa ťažko zmierujú s faktom, že sa so svojím synom medzi inými mužmi nebudú môcť veľmi chváliť, lebo vtipy o „buzerantoch“ sú tie "najvtipnejšie" a všade okolo. Prestávajú byť vtipné vtedy, keď sa homosexualita týka vás alebo vášho dieťaťa. Pre niektorých otcov by bolo lepšie, keby to ani nevedeli a mohli si pekne žiť v ilúzii, tak ako doteraz. Iní zasa svojho syna odmietnu. Pre týchto mužov mám veľmi silnú motiváciu, prečo svojho syna prijať späť.

My si často myslíme, že to, čo nás nepriviedlo na psychiatriu, alebo čoho si nie sme vedomí, to nás nijako nepoznačilo. A rodičia si často myslia, že svoje dieťa nikdy nezraňovali, pretože nikdy nepôsobilo ako zranené. Sú to však iba mýty. Tretí mýtus je, že sexualita sa vyvíja pozorovaním dieťaťa, ako sa k sebe intímne správajú rodiča a trebárs aj iní muži a ich ženy. Lenže takto sa sexualita nevyvíja, nakoľko dieťaťu erotické prejavy dospelých ľudí absolútne nič nehovoria. Alebo že otec aj mama sa k synovi odmalička správali ako k dievčatku. Teplejšie. Ale stále zriedkavé a neprebiehajúce takto priamo. Skôr nevedeli, ako sa majú správať k synovi. Nerobili to zámerne. Ide o komplexnú sieť vzťahov a emócií, ktoré vedú k tomu, že mužské pohlavie je chlapcom nepochopené a pre neho cudzie, no o to príťažlivejšie. Všetko, čo v sebe evolučne má, prostredím zakrpatieva a ústí aj do inej sexuálnej preferencie. Zvyčajne nemeniteľne (ak si odmyslím fluiditu sexuality a neuroplasticitu mozgu).

Sexualita sa teda vyvíja cez niečo iné, ako sa medzi laikmi hovorí – a to cez pohlavnú identitu, cez emócie a zážitky, ktoré v sebe dieťa zhromažďovalo v kritických obdobiach svojho života (vývinových medzníkoch, počas ktorých bolo na dané faktory najvnímavejšie a počas ktorých tieto faktory mali obrovskú silu ovplyvňovať ďalší psychosexuálny vývin dieťa), pozorujúc vzťah otec – mama, žijúc vzťah otec – dieťa, mama – dieťa, interakcie s inými členmi rodiny a neskôr s ľuďmi mimo nej. Každé dieťa bolo inak vnímavé na tieto vplyvy, preto z jednej rodiny len veľmi výnimočne pochádza viac homosexuálnych detí.

Ako sme sa dozvedeli v jednom z predchádzajúcich článkov, homosexualita vzniká súhrou viacerých faktorov, a či už to niekto chce alebo nechce prijať, patria tu aj faktory prostredia. Prostredím je pre dieťa jeho rodina a neskôr aj kolektívy. To neznamená, že dieťa niekto učil správať sa ako gay, ale že niekto/niečo permanentne negatívne zasahoval/o vývin jeho pohlavnej identity, hrdosti. Dieťa nebolo vo svojom pohlaví dostatočne stimulované a uisťované. V rodine sa nemusela diať žiadna dráma. Jednoducho sa syn pokojne identifikoval do svojej pohlavnej roly cez matku. Chlapec sa cítil ako muž a nikdy nechcel byť ženou, avšak cítil sa ako neúplný vo svojom rode a vždy ako ten iný v porovnaní s ostatnými. Napriek tomu, že mal milujúcich rodičov a v kolektíve okrem neprijatia zažíval aj pár kamarátstiev.

Ak si toto všetko rodič uvedomí, môžu sa spustiť dva mechanizmy:

1. Chcieť zmeniť sexuálnu orientáciu zmenou správania.

Toto neskúšajte, nepodarí sa to.

2. Obviňovať seba a zaplavovať sa deň i nocou slzami.

Toto neskúšajte. Vaše dieťa vás vždy milovalo takých, akí ste a vy ste svoje dieťa milovali vždy tak, ako ste vedeli. Obviňovanie alebo ľútostivé slzy rozbijú v rodine úplne všetko a negatívne poznačia všetkých. Dieťa z rodiny unikne navždy alebo bude navždy väzňom ubiedených rodičov v pozícii martýrov alebo pykajúcich za svoje hriechy.

Ideálne je milovať a prijímať dieťa také, aké je a nanovo si s ním vybudovať taký vzťah, do ktorého dajú obe strany maximum. Pokiaľ ide o dospelé dieťa, zaslúži si vo vzťahu rodič – dieťa zažívať maximum priestoru, maximum voľnosti, maximum dôvery a maximum prijatia. Pokiaľ nejde o dospelé dieťa, namiesto voľnosti potrebuje vaše načúvanie, váš čas a vaše citlivé smerovanie. Dôležité je vytvárať atmosféru radosti z daného okamihu, rozhovorov, pokojných riešení a stability, pretože rodina je pre dieťa najdôležitejším vzťahovým základným kameňom pre jeho osobné šťastie i kvalitu vzťahov s inými ľuďmi.

Asi by bolo dobré napísať niečo zo svojho života. Čitateľ mi možno dá za pravdu v tom, že otvárať svoje vnútro a vyjadriť autenticky to, čo je v ňom, nie je nič jednoduché. A pre niekoho to môže byť aj veľmi bolestivé.

Pre predstavu, kto vôbec nevie pochopiť to, čo homosexualita prakticky vlastne je. V mojom prípade nie je o sexe. Nedokážem kontrolovať a regulovať tok a intenzitu homosexuálnych túžob a predstáv, tak ako to nedokáže heterosexuálny muž pri svojich sexuálnych a romantických túžbach a predstavách pri niekom, koho miluje, alebo pri niekom, kto sa mu iba páči. Lenže moje vnímanie seba, mužov a žien nekončí pri príjemných predstavách, romantike, erotike a zdravom vnímaní seba, ale ide ďalej a táto dysbalancia u mňa nie je prirodzená. Naučil som sa to prijať a spracovať tak, aby ma to príliš nepohlcovalo ani nedeprimovalo. Nie je to jednoduché. Niekedy sa infantilne poľutujem. Inokedy niekomu závidím to, čo v skutočnosti ani nechcem alebo mám. Takže sa potom musím naučiť pracovať aj s toxickými a chaotickými myšlienkami, aby som sa z toho úplne nezbláznil.

U mňa tieto predstavy a túžby nie sú nevinnou hrou génov, ale stretom rôznych okolností a mojej vnímavosti na ne. Sú úzko spojené s mojou minulosťou. Napríklad s tým, že som sa ako člen mužského pohlavia od detstva cítil viac ako nehodne, lebo mama si ma k sebe pripútala, otec bol emocionálne neprítomný a v kolektíve som bol šikanovaný. Takto som od detstva vzhliadal na rovesníkov a starších chlapcov, ako na niečo silnejšie, schopnejšie, slobodnejšie, vzťahovo úspešnejšie a chlapsky uznávanejšie než ja.

Každé, na prvý pohľad slabé, citlivé, pochybujúce o sebe a bojazlivé dieťa, si jeho mama berie pod svoje ochranné krídla bez ohľadu na vek a pohlavie. A naša mama mala materinský cit večne živý a večne silný, vždy pripravená položiť za svoje deti život. Chrániť ich do posledného dychu. Lenže jej postoje sa zároveň stali pre mňa ako pre budúceho muža „ochrannou väzbou“ – vtedy pozitívne vnímaný jav, neskôr stále viac kradnúci duševnú pohodu, silu a sebarealizáciu mňa ako muža. Vlastne ja som už ani nevedel, aký má byť muž a čo v sebe mám rozvíjať, čo je cudzí a čo je môj vlastný program, pretože takmer všetky prejavy boli vo mne zničené už v zárodku. Jednoducho, moja mama nevedome robila veci, ktoré postupne zadúšali moju klíčiacu mužskú identitu. Otec tomu pomáhal pasívnym postojom a žitím vo svojom vlastnom svete. Prenechal ma mame, pretože som bol mamin, inkompatibilný s ním alebo s ktorýmkoľvek iným mužom, a on o mňa jednoducho prestal bojovať (ak vôbec o moju lásku a pozornosť niekedy chcel bojovať).

Ako to bolo v životoch iných mužov s homosexuálnymi sklonmi, ktorých dobre poznám? Pokiaľ nie ste terapeut a nejdete do hĺbky duše iných ako profesionál, skutočne do hĺbky môžete poznať za jeden život iba niekoľko ľudí. No desiatky, ak nie stovky homosexuálnych mužov mi v nie tak detailných a hlbokých rozhovoroch potvrdili to, že si z detstva nepamätajú pozitívne interakcie s otcom ani hlboké zážitky s ním, a že v nadväznosti na nezdravú rodinnú dynamiku mali väčší či menší problém začleniť sa do kolektívu. Pokiaľ boli aj šikanovaní, tak šikana, neschopnosť riešiť vnútorné konflikty a spracovávať stresové situácie, ich naštrbenú identitu úplne zlomili. Nemôže byť náhoda, že toto všetko spájalo mužov s homosexuálnymi sklonmi, a preto predpokladám, že to súvisí aj so samotnou homosexualitou. Z rozhovorov s mnohými mužmi mi vyplýva, že:

· výchovné prístupy k synovi a k dcére nemôžu byť rovnaké, musia obsahovať špecifiká a rešpektovať rozdiely, pretože si to vyžaduje odlišná identita rôznych pohlaví a ich správny vývin,

· najmä v útlom detstve existujú vývinové medzníky, v ktorých, ak nie sú naplnené dané potreby dieťaťa, ono síce môže bez vážnejších problémov existovať ďalej, ale daný deficit ho skôr či neskôr dobehne,

· fyzická prítomnosť otca v rodine, ktorý je ale pre dieťa emocionálne nedostupný (príliš vysoko, nadradene alebo príliš nízko, obmedzene), je pre každého syna oveľa zraňujúcejšia, ako keď otec v rodine fyzicky chýba od útleho veku dieťaťa,

· viac závisí nie od toho, aký otec je, ale od toho, ako sa s ním dieťa identifikuje a či to vôbec matka dieťaťa dovolí,

· každé dieťa je inak vnímavé na vzťah rodičov navzájom i na vzťah každého rodiča i iných rodinných príslušníkov a okolia k nemu samotnému,

· deti sa necítia iné kvôli inej sexualite, nakoľko ich sexualita sa formuje celé obdobie psychosomatického vývinu, cítia sa iné kvôli vzťahovým a emocionálnym deficitom, traumám a identifikovaniu sa cez pre nich odmalička dostupnejšie opačné pohlavie,

· veľmi vnímavé a zraniteľné dieťa, vyrastajúce v nezdravej rodinnej dynamike, nie je pripravené na vstup do kolektívu a hrozí mu v ňom neprijatie až šikana,

· existuje aj novodobý jav – v minulosti čosi nepredstaviteľné, pretože homosexualita bola neakceptovateľná. Mladí chlapci dnes začínajú udávať to, že oni nič z vyššie uvedeného v minulosti nezažili, ich vzťah s rodičmi bol veľmi hlboký a naplnený, ako aj vzťah rodičov navzájom. Nezažili ani nenaplnenie v kolektíve či iné traumy. Nemusia si niečo dôležité z útleho detstva pamätať, alebo to nepovažujú za dôležité. Môže to byť zapríčinené aj tým, že sa vedome rozvíja prirodzený a rôzne silný sexuálny zmätok adolescentov smerom k dnes už akceptovateľnejšej homosexualite a toto presvedčenie mladí muži čím skôr potvrdzujú partnerským a/alebo sexuálnym životom s osobami rovnakého pohlavia. V minulosti pri silnom tlaku zvonku podobný zmätok riešili čakaním a priklonením sa k heterosexuálnemu správaniu, pretože ani nemali na výber. V niektorých prípadoch objektívne nešlo o homosexualitu (iba o zmätok v pohlavnej identite), a teda ju nemuseli ani žiť. Dnes môžu mladí ľudia tento zmätok slobodne rozvíjať rôznymi smermi.

Ľudia sa zvyknú pýtať, ako teda vzniká homosexualita. Takto ale otázka nestojí. Správne je pýtať sa: „Ako vzniká taký obraz homosexuála o sebe, o mužskom a ženskom pohlaví, odkiaľ berie dané postoje, zvyky, vzorce správania, skalné presvedčenia a predstavy?“

V prípade muža je to muž, ktorý nedorástol do plnosti muža, hlavne vnútorne. A to sa uskutočnilo vďaka nezdravej rodinnej dynamike, vplyvom okolia, čiže kolektívu dieťaťa, prípadne ešte sexuálneho zneužitia v detstve. Problémy v kolektíve sú často pokračovaním problémov v rodine, nakoľko dieťa v nej zažíva nepochopenie, podmieňovanú lásku, opičiu lásku matky, nevšímavosť otca, obrátené roly rodičov a podobne. Na základe toho je dieťa iné, ťažko adaptovateľné a stáva sa outsiderom či terčom posmechu.

· Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa. To jej neraz nahrádzalo partnera alebo mala tendenciu z neho vychovať "ideálneho muža pre seba" so ženským myslením a návykmi. Mohla byť tiež nevýrazná a prehnane zhovievavá osobnosť s viac pochopením pre dieťa, ako sa mu dostávalo od otca; bola mu oveľa bližšia ako otec (emocionálne dôležitejšia ako neprítomný, nedostupný až negatívny otec). Mohla ho zaťahovať do problémov dospelých a svojho nešťastia kvôli iným mužom či jej vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Mnohé matky homosexuálov príliš pripútavali svojich synov k sebe - z dôvodu svojej osobnostnej slabosti, obmedzení alebo vnútornej nevyrovnanosti; kvôli problémom v manželstve; alebo preto, že syn bol jediný, v poradí súrodencov najmladší, slabší, vnímavejší, plačlivejší, hendikepovaný, chorľavý či v dôsledku iných okolností (túžili mať dievčatko, správali sa k synovi rovnako ako k dcére/dcéram). Iné chceli mať všetko pod kontrolou alebo boli prehnane prísne, dominantné (čo však neznamená, že boli skutočne vodkyňami či silnými osobnosťami - skôr odmietali byť vedené, neprejavovali svoj strach, slabosť, pochybnosť, zraniteľnosť, emócie, ženské túžby a potreby navonok, mali zlé skúsenosti s mužskými vzormi - otcami, strýkami, partnermi..., videli trpieť svoje matky rukou či správaním muža alebo samy boli bité, týrané, sexuálne zneužité a pod.). Jednoducho matky nedovolili synom stať sa skutočnými mužmi a otcovia nedokázali naplniť ich mužské túžby a potreby zakrpatievajúce vďaka matke.

· Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k danému dieťaťu: pretože boli už starší; pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky; pretože boli príliš zaneprázdnení; po rozvode; preto, lebo si od syna nič nesľubovali alebo od neho očakávali príliš veľa a pre mnoho iných dôvodov. Nedokázali syna oceniť, uistiť, aktívne ho učiť a formovať cez spoločné mužské činnosti a rozhovormi. Niekedy bol otec na nižšej mentálnej a emocionálnej úrovni ako syn. Mnohých takýchto mužov odstrčili od seba aj ich manželky, a to pred deťmi. Na narušenie identity dieťaťa nestačí vplyv jedného rodiča, potrebná je kombinácia vplyvov. V dôsledku týchto kombinácií rodičovského vplyvu sa nerozvinula chlapcova mužskosť a sebaistota ako chlapca (či ako muža). Jeho osobnosť často charakterizovali vlastnosti ako túžba po odvahe a prirodzenej agresivite, ustráchanosť, slabosť, nadmerná závislosť, jemnosť vo vzťahu k sebe samému, detinské návyky, príliš ženské postoje. Toto bolo príčinou toho, že nedokázal koexistovať s rovesníkmi a mohol sa stať objektom výsmechu. Tieto vplyvy tvoria pozadie špecifického pocitu rodovej menejcennosti (pocit, že mi chýba mužskosť a že nepatrím do sveta iných mužov).

Keďže duša človeka s rovnakým či podobným problémom, rovnaká nie je, a navyše, sexualita každého človeka je prežívaná a vyjadrovaná inak (randenie či manželstvo muža s homosexuálnymi sklonmi so ženou môže byť výsledkom strachu z odhalenia pravdy či jej potláčania v sebe samom, ďalší homosexuál sa nedokáže zamilovať do iného muža, avšak dokáže či túži s ním mať sex, niektorý homosexuál je schopný žiť so ženou a milovať ju aj bez odbornej terapie čohokoľvek v ňom, iný sa bez terapie cíti v spoločnosti ženy nepríjemne či ohrozene a pri iných mužoch neplnohodnotne, akokoľvek sexuálne orientovaný človek môže mať zároveň poruchu osobnosti, ktorú laik nemá šancu rozoznať, heterosexuála môže zaskočiť homosexuálna či iná doposiaľ nepoznaná sexuálna túžba aj vo vyššom veku – napr. po traume vo vzťahoch so ženou/ženami, náhodným homosexuálnym zážitkom, zmenu sexuálnej preferencie u niekoho spôsobili jasne detegované a pomerne výrazné udalosti, u iného zasa vážna udalosť, vážne udalosti alebo sled nevýrazných udalostí, ktoré vo vedomí zostali neidentifikovanými, ale na ktoré bol daný jedinec v konkrétnom období vnímavejší atď.), každá homosexuálne cítiaca osoba si vyžaduje individuálny, veľmi uvedomelý a otvorený prístup. A aby toho niekto bol vôbec schopný, musí byť zrelá osobnosť a potrebuje poznať faktory formovania ľudskej sexuality.

Výrazne meniť niekoho môžu aj nie výrazné, ale permanentné a hlboko v sebe nosiace, neustále sa otvárajúce a bolesť obnovujúce krivdy či deficity, napr. pocit, že som ako posledný z viacerých detí v rodine prehliadaný, ako jeden z mnohých (často sklamaný, smutný, cítiac sa osamelo a nepochopene), že prístup otca k bratom je iný, ako pri mne a pod. Tieto zážitky a pocity môžu napokon priniesť rovnaký efekt, ako nasledovné tri prípady (prípady nie sú zo Slovenska):

1. Najmladší syn v rodine so zlými sociálnymi pomermi a nezdravou rodinnou dynamikou, nevytvorený vzťah s otcom, popisuje aj emocionálne zranenia a zlomy v danom vzťahu. Mama ako výraznejší výchovný vzor i osobnosť. Neskôr neprijatie okolím a v škole kvôli chudobe. Takmer nikdy neocenené jeho osobnostné kvality a študijné výsledky. V detstve zneužitý bratom. V dospelosti sa dozvedá o homosexualite jedného a potom aj druhého brata. Študuje na fakulte, učí sa s homosexualitou žiť tak, aby si neubližoval.

2. Desaťročný syn sa nemohol vracať zo školy priamo domov, pretože otec mu nechcel dávať kľúče od bytu. Nedôveroval mu a bál sa, že mu niekto z bytu ukradne veci, s ktorými podnikal. S otcom nemal nikdy hlboký vzťah, iba s mamou. Syn chodil po skončení vyučovania k susedom. Tí mali doma adolescenta, ktorý chlapca tri roky sexuálne zneužíval. Svojim rodičom to zneužívaný chlapec povedal, až keď sa osamostatnil. Žije bez partnera.

3. Dnes už dvadsaťsedem ročný muž, lekár, bol viac ako dvadsať rokov sexuálne zneužívaný svojím otcom. Na vysokej škole začal hľadať únik v drogách, čo ho takmer stálo život. Zároveň tento zážitok sa stal v jeho živote impulzom k tomu, aby vyhľadal pomoc. Ešte počas štúdia absolvoval terapiu závislosti, naďalej pokračuje v individuálnej terapii a hoci je celoživotne poznačený, cíti sa pripravený na nový začiatok, nový život so svojím partnerom.

Pre rodičov je asi najťažší moment, keď sa o homosexualite svojho dieťaťa dozvedia. Ako by mali reagovať?

Pokojne..., ale bez mlčania, bez odchodu z miestnosti, bez hystérie a plaču. Nesnažme sa dieťa v prvom momente zraniť nevhodným gestom či slovom, lebo na tento moment prvej reakcie rodiča dieťa nikdy nezabudne. Neignorovať a nevyvracať to, čo povedalo, nebodaj sa nevysmiať. Ak sa o tom rodičia dozvedia od iného človeka, nemusí to hneď znamenať, že dieťaťu je jedno, či o tom rodičia vedia alebo nie. Skôr malo strach alebo ich nechcelo zaťažovať svojimi problémami. Dospievajúce alebo dospelé dieťa potrebuje dať rodičovi dostatok času na spracovanie tejto informácie a spolu sa ako rodina môžu dozvedať o homosexualite viac z dôveryhodných zdrojov. O homosexualite sa dá veľa dozvedieť z praxe, ak človek žije s takto cítiacimi ľuďmi a poznáva ich dušu. Chcel by som však upozorniť, že postup rodiča má byť trochu iný, ak sa mu zdôverí dieťa v puberte (do cca 15. roku života) a ak mu o homosexualite povie mladý dospelý. Zmätok pubescenta ešte nemusí znamenať jeho skutočnú homosexualitu, no zároveň má byť vypočutý, braný vážne a má to byť téma ďalších rozhovorov medzi rodičom a dieťaťom. To predpokladá, že rodič bude o homosexualite poznať pravdu, vychádzať z psychologických zdrojov a skúseností iných.

Dôslednosť rodičov (vedieť, v čom pridať a v čom pribrzdiť), je vlastne z ich strany všetko, čo pre zdravý psychosexuálny vývin dieťaťa môžu urobiť. Na traumy, ktoré dieťa nadobudne mimo rodiny, rodičia, samozrejme, nemajú dosah, ale môžu ho na ne lepšie pripraviť a môžu sa začať riešiť už vtedy, ako sa dejú, aby sa nemuseli tajiť a bolestivo otvárať po rokoch. Zvyčajne, ak sa rodič o homosexualite dieťaťa dozvie, je to už hotová vec dospelého dieťaťa. Tam nie je čo naprávať. Dá sa ale zmeniť vzťah s dieťaťom. Rodina si preto má znovu sadať k rodinnému stolu, rozprávať sa ako zrelí ľudia, ktorí chcú homosexualitu poznať pravdivo, ale hlavne poznať dušu dieťaťa takú, aká je, aj s jej ranami. Pretože jazvy už ostanú navždy, s tým sa rodičia budú musieť vyrovnať. Zvlášť treba podporovať dieťa, ktoré bolo odvrhnuté kolektívom alebo v detstve sexuálne zneužité. Prevenciu vo veciach identity a sexuality môžeme robiť iba v útlom detstve a pokračovať v nej, dá sa povedať, celoživotne, samozrejme, s ohľadom na vek a potreby dieťaťa.

Otec a syn

Nepoznám žiadneho homosexuálneho muža, ktorého vzťah s otcom by nebol viac alebo menej negatívne poznačený. Z rozprávania iných známych ale mám informáciu, že niektorí mladí muži s homosexuálnymi sklonmi popisujú svoj vzťah s otcom ako veľmi dobrý. Nemyslím si, že je to kvôli tomu, že nikdy, ani v útlom detstve nedošlo k zasiahnutiu pohlavnej identity, na ktorom mal podiel aj otec, ale skôr kvôli zreniu a vedomému úsiliu o zblíženie na oboch stranách a pohľadom spoločnosti na homosexualitu. Mladí rodičia môžu jednak prehodnotiť svoj život, vzťah a prístup k dieťaťu, uvedomiť si svoje zlyhania a usilovať sa ich aspoň čiastočne napraviť (zvlášť v tejto dobe psychológie a internetu), a nakoľko panuje názor, že homosexualita je vrodená záležitosť, otcovia k nej zaujímajú prijateľnejší postoj. Treba však zdôrazniť, že iba skutočne málo mužov s pravou homosexualitou popisuje svoj vzťah s otcom ako jednoznačne negatívny a pri spomienkach na detstvo uvádzajú, že ich vzťah s otcom bol neutrálny, prípadne uvádzajú, že spomienky na otca u nich nevyvolávajú žiadne emócie, lebo k nemu nemali vytvorený žiaden vzťah. Čím sú títo muži starší, tým menšiu potrebu majú iniciovať zlepšovanie vzťahu s vlastným otcom. Je teda potrebné, aby sa otec usiloval urobiť prvý krok čo najskôr a ozbrojil sa dávkou trpezlivosti a vytrvalosti, aby si znovu získal priazeň a rešpekt svojho syna. Na začiatok stačí upustiť od kázania a tráviť so synom voľný čas, niekedy aj bez slov – pri práci či športe. Otcovia často čakajú na to, že prvý krok urobí ich syn, nakoľko si nie sú vedomí svojho zlyhania a nezáujem zo strany syna skôr vnímajú ako dobrovoľný postoj syna voči nim, ktorí rešpektujú, alebo, na ktorý si zvykli. Lenže čím ďalej budú čakať, tým k zblíženiu možno nikdy nedôjde, pretože to nie je postoj syna, ktorý si zvoliť chcel, no cíti to, že tak ako doteraz, tak už nikdy nebude môcť so svojím otcom počítať, nie je s ním spriaznený. Niekedy sa v rodine iba kumulujú averzia spolu s hádkami, pretože otec začína synovi prekážať, alebo i naopak.

Čo ak otec nikdy nevedel a ani dnes nevie, ako má milovať svoje dieťa, ako s ním tráviť čas a pri čom, čo ho naučiť a kedy, ako vyjadrovať záujem a emócie, ako syna viesť, ako sa prispôsobiť synovým potrebám a nárokom, prichádzajúcim vekom, pretože mu to jeho otec nikdy neukázal? Čím skôr si uvedomí tento vážny problém, tým lepšie, aby mohol vyhľadať jednak odbornú pomoc, a jednak podporu v kruhu iných mužov, ktorí otca zažili inak.

Keby sme chceli hodiť všetku zodpovednosť za pocity, predstavy a chybovanie syna v pohlavnej role iba na otca, veľmi by sme otcom krivdili. Ide o komplex faktorov a všetky možno nebudeme poznať nikdy.

Stále existuje veľká skupina otcov, ktorí nevedia prekonať fakt, že ich syn je homosexuálny, začnú sa týmto faktom ospravedlňovať a mariť akékoľvek snahy o zblíženie už v zárodku. Je potrebné poznať homosexualitu pravdivo a uvedomiť si, že prehĺbenie vzťahu s otcom v dospelosti dieťaťa, už na jeho sexualite nič nezmení. Pokiaľ si ale dvaja ľudia k seba hľadajú cestu a nie je to zo žiadnej strany silené, nejde o pokus o záchranu, ale o úprimnú snahu porozumieť a pracovať na inej kvalite vzťahu, je to vždy prínosom. Vo všeobecnosti je vedomie potreby správneho prístupu otca k synovi pre synov zdravý psychosexuálny vývin kľúčovou prevenciou problémovej identifikácie, častej a vážnej vnútornej nepohody až neschopnosti žiť plnohodnotne.

Titulný obrázok: Father and son, obrázky v texte: Father And Son Playing Football, Sexual Abuse, Black rose, Father And Son Fishing

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Odeslat správu
Rád odkrývam tajomné, poznávam komplikované zákutia ľudskej duše.

Chceš vědět, když danron přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.